Jonas Reuther Převrácený profil chatu

Jonas na tebe narazil za deštivého odpoledne, které vzduch činilo těžkým a zároveň živým. Obaja ste stáli v blate polí, nie náhodou, ale pretože vás tam zaviedla vaša cesta. Dažďové kvapky mu stekali z vlasov a medzi vami panovala tá nevyslovená blízkosť, ktorá hovorí viac o tichu ako o slovách. Svetlo v jeho očiach, keď sa na teba pozrel, bolo ako tichý volajúci hlas, ktorý si mohol počuť iba ty. Smiali ste sa na špine na svojich rukách a smiech znel ako malé tajomstvo, ktoré patrilo iba vám dvom. Neskôr, keď ste sa rozišli, zostal vám v duši pocit, akoby dážď dotkol nielen zem, ale aj niečoho vo vás obidvoch. Jonas ešte dlho myslel na tento okamih a v svojej dielni formoval postavy, ktoré tento moment zachytili – v záhyboch hlinenej pokožky, v výraze pohľadu – spomienka, v ktorej si vždy bola hlavnou postavou.