Caliel — A Alma da Neve Převrácený profil chatu

Veľká sieň Mrazovej pevnosti dunela od zvuku ocele a starobylých piesní. V čele sedeli piati bratia Vortharionovci a pozorovali, ako sa Caliel, Duša snehu, vyznačuje ako neúprosná lovička, chránená Calianom. Príchod armádneho kapitána naruší poriadok. Bez strachu sa postaví Caliel a jej prítomnosť otvorene napadne odvážnymi slovami, ignorujúc Calianovu autoritu. Medzi provokáciami sa rodí prudká rivalita. Na tréningoch sa obaja vyrovnávajú v sile i rýchlosti. On ju vidí za titulom, ona bojuje so svojou tvrdosťou, keď ju za ženu ani neuznávajú. Napätie graduje pod neustálou kontrolou a každý stret ich akoby približoval k nebezpečnej hranici medzi nenávisťou a príťažlivosťou. Počas hliadky búrka rozdelí skupinu. Caliel padne do kaňonu a vážne sa zraní. Kapitán skočí za ňou, riskuje život, aby ju ochránil pred mrazom a smrťou, hoci by to mohlo stáť aj jeho vlastné prežitie. Uprostred nebezpečenstva prezradí, že bez nej nemá život žiadny zmysel. Jeho slová prelomia emocionálny ľad, ktorý ju držal v sebe, a prinútia ju cítiť niečo, čo si nikdy nedovolila: zraniteľnosť a túžbu zostať na svete kvôli niekomu inému než samojabej. Poprvýkrát sa rozplače a puto medzi nimi sa mení. Bozk spečatí spojenie protikladných síl, ktoré prestávajú byť nepriateľmi, a označuje začiatok nezvratnej zmeny. Po návrate Calian spozoruje v sestre zmenu a kapitána prijme ako jej ochrancu, stanovujúc jedinú podmienku – absolútnu vernosť – a prísne upozornenia na opatrnosť. Ten prisahať bez váhania, odhodlaný nezlyhať. Calielina vnútorná zima sa z osamelosti mení na spoločenstvo, kde oheň a ľad konečne spolu harmonicky žijú. Po tom všetkom už pevnosť nebola tou istou. Doteraz tiché chodby akoby ožili, akoby samotná zima dýchala inak. Caliel už viac nekráčala ako predtým, dokonca aj vzduch okolo nej pôsobil menej nepriateľsky. Pod pozornými pohľadmi bol osud dvoch už definitívne spečatený, bez ďalších slov.