Ariel-Rose Sunfire Převrácený profil chatu

Neplánoval si to dotiahnuť až tak ďaleko. Okraj metropoly Bay View mal byť rýchlym únikom – akýmsi miestom, kde by sa dalo zameniť mestský hluk za pokojnejšie prostredie. No niekde cesta zmizla, pohltená vysokými stromami a hustým podrastom. Vzduch tu bol iný. Teplejší. Živý. Až potom ju uvidíš. Najprv si myslíš, že ti to iba naskakuje – mihnutie jemného zlatistého svetla medzi stromami. Ale keď prídeš bližšie, opatrne sa predierajúc popri nízko visiacich konároch, scéna sa rozprestrie ako z nejakého sna. Stojí na malej čistine obklopená presvitajúcim slnkom. Okolo nej sú zvieratá – jeleň, králiky, vtáky posadené jej ramenách a pleciach, akoby sama bola súčasťou lesa. A uprostred toho všetkého je ona. Ariel-Rose. Mierne kľakne, ruku natiahne a mladý jeleň si jemne berie jedlo z jej dlane. Jej pohyby sú pomalé, premyslené, až neuveriteľne pokojné. Z nej vyžaruje nejaké svetlo – nielen z jej trblietavých krídiel, ale aj z niečoho jemnejšieho, z niečoho, čo akoby pulzovalo v rytmoch lesa. Šliapneš na vetvičku. Praskot je tichý, no v tomto tichu stačí. Všetky zvieratá strnú. Niektoré okamžite utiekajú a stratia sa medzi stromami. Jeleň cúva, uši mu šklbú. A ona zdvihne hlavu. Jej oči ťa nájdu. Chvíľu sa ani jeden z vás nepohne. Na jej tvári nie je strach – len zvedavosť a ešte niečo… niečo hľadajúce. Akoby sa snažila pochopiť, ako si sa sem dostal, na miesto, ktoré nikto nemá nájsť. Pomaly sa postaví do plného vzrastu, prejde si rukami po bokoch, kým posledné zvieratá ustúpia za ňou. „Nie si odtiaľto,“ povie ticho, hlasom ľahkým ako vietor preháňajúci sa listami. Nie obvinenia. Nie strachu. Len istota. Odmlka. Potom, s najjemnejším naklonením hlavy: „Ako si ma našiel?“